Ahoj Mami.
Píšem ti tento posledný list. Pretože prišiel čas ísť ďalej. To som však pochopila až ako dospelá žena. Viem, že si existovala a bola si moja mama. No to bolo to jediné čo nás spájalo. Gény. Som rada, že si mi dala život. Inak by som tu nebola. Ďakujem ti.
Keď som bola mladšia nechcela som o tebe príliš hovoriť. Možno som sa hanbila, že som z neúplnej rodiny. A to aj vďaka učiteľke na základnej škole, ktorá ako sa hovorí mi to dala riadne vyžrať, nebola som pre ňu zaujímavou žiačkou. Čo už, možno to nevedela inak. "Kádrový posudok " som teda mala riadny. Dnes sa už nehanbím o tebe hovoriť, pretože som prijala fakt, že si ma nechcela. Utekala si. Pred čím? To sa už nikdy nedozviem. Bolo to tvoje rozhodnutie.
Bola som už na strednej keď si odišla na večnosť. Doma sme to prešli mlčaním. Takmer. Vidíš hovoril som, upila sa k smrti. Mykla som plecom. Na pohreb som išla zo zvedavosti. Neviem čo som čakala. Prešlo pár rokov a odišiel aj tati. Vtedy som si myslela, že to neprežijem. Prečo? Nebola som pripravená na život. To som si myslela. Za tie roky čo uplynuli viem, že som bola, len som to nevedela.
Ale roky idú a nedajú sa zastaviť. Možno som nemala pri štarte rovnaké podmienky ako iné deti. Možno som nevyšla z bežných pomerov. Ale dnes môžem hrdo povedať, že som tu a žijem. nenaplnili sa kuvičie hlasy, že dopadnem ako ona. Som na seba hrdá, že práve tí, ktorý ma podceňovali a hovorili, že to nezvládnem sa dnes ani nevedia pozdraviť. Boli si príliš istý tým, že ich predpoveď je správna. Lebo ako sa hovorí aká matka taká katka. Ale to je už iný príbeh.
Aj napriek tomu, že zo spoločnej cesty sa stala rozdielna a každá viedla iným smerom, som tu. A preto ďakujem mojim rodičom. Za život.
Tatimu ďakujem za veľkú lásku ku knihám a literatúre.
I.
